Nebojte sa. Nejdem tu pridávať ďalší hlboký príbeh zo stodoly alebo rajskej záhrady. Pozývam vás k sledovaniu jedného nízkoprahového programu, ktorý netrhá rekordy v sledovanosti. Snaží sa však ukázať kúsok reality a  podstaty práce, ktorú s deťmi v segregovanej komunite na Čapajevovej ulici tvoríme. V archíve článkov nájdete aj niekoľko upútaviek poskladaných z úžasných postrehov a pocitov našich dobrovoľníkov.

Tentoraz chceme zachytiť aj iný odraz reality v teréne. Premýšľali sme ako to urobiť čo najobjektívnejšie. Vytvorili sme preto ,,dialóg“ postavený na konkrétnej komunikácii s mladou dievčinou, ktorá sa chcela zapojiť do dobrovoľníckeho programu a jediný krát navštívila komunitu kde pracujeme.

,,S…. vo mne zanechala otrasný dojem. Chýba jej úplne empatické cítenie a objektívne porozumenie situácii. Snažila som sa tie rozhovory obracať do roviny rodinnej pohody, no bolo to príliš ťažké. Bolo to prvýkrát takže, predsa len, ani ja som sa nevedela v tom tak zručne obracať. Videla som v jej očiach, že čakala na môj výbuch hnevu, a že to bolo to čo by na ňu vlastne platilo. Lenže nechcela som ju utvrdiť v tom, že to je jediná reakcia , ktorej sa jej môže dostať. A tak som sa otočila a podstate ignorovala s tým, že som jej dvakrát povedala kľudným hlasom nech prestane s otázkou prečo to robí . Hodila po mne palicu a odišla preč ….“

Niektoré postrehy tohto pozorovania sú uvedené správne. Decká, s ktorými sa stretávame častejšie reagujú agresívne, hrubo nadávajú, ich citlivosť, empatia a trpezlivosť nie sú dostatočne rozvinuté.  A práve preto s nimi pracujeme. Je jednoduchšie byť s dieťaťom, ktoré spolupracuje, je slušné a pokojné. Ale potrebuje vtedy moju pomoc? Táto práca je aj pre nás veľkou výzvou. Občas odchádzame frustrovaní, sklamaní či unavení. No tým, že sa vždy vrátime, že s deckami napriek všetkému trávime čas, tým si s nimi vytvárame vzťah dôvery. Iba vďaka tomu môžeme pomaly (niekoľko mesiacov až rokov) poznávať ich svet a fungovanie v ňom. Zároveň cez dodržiavanie základných pravidiel (pri hre, učení alebo v klube), vzájomných hraníc a usmernení čo má dieťa v danej situácii urobiť (nie poukazovaním na to, čo nemá robiť) postupne rozvíjame potenciál a zručnosti, ktoré chalani a dievčatá v sebe majú.

,,Myslela som si, že trávenie času tam bude mať nejaký hlbší nápomocný zmysel.
Nemyslím to zle, ale myslím si, že ten program je trošku nedomyslený aj keď funguje niekoľko rokov. Pravdupovediac, nepáčilo sa mi to keď som tam bola. Povedala si mi, že sa tým deckám snažíte konštruktívne vyplniť čas a pracujete na tom, aby ste im aspoň ako tak zlepšili ich sociálne myslenie. No neviem čo je tak konštruktívne na futbale, pri ktorom sa bijú, nadávajú a pľujú a človek , ktorý je tam na to, aby práve to sa snažil napraviť je ticho a len stoji potom povie, že hej, nenadávajte a hrajú ďalej…

S deckami a mladými pracujeme na základe terénneho nízkoprahového programu, ktorý je relevantnou  formou sociálnej práce. Vznikol v Amerike pri práci v getách a o jeho zaujímavej histórii existuje niekoľko publikácií (napr. ABLE-PETERSON, T. HOOKS WAYMAN, R. 2006. Streetworks – Best practices and standards in outreach methodology to homelles youth). Podstatou je, že deti nechceme „zlomiť“, pretvoriť podľa nášho vzoru a naučiť ich fungovať iba v našom systéme. Cieľom je byť s nimi, ukázať im, že existujú aj iné formy správania či riešenia rôznorodých situácií, dať im šancu vyskúšať si ich a nechať im slobodu výberu. Pred niekoľkými rokmi by sa vyššie spomínaní chalani nedokázali dohodnúť na spoločnej hre, pravidlách a pritom rešpektovať cudzieho chalana z vonku ako rozhodcu. Ale pokrok vidno až keď sa človek díva pod povrch.

            Táto práca sa mnohým ľuďom zdá prinajlepšom zvláštna. S osobnej skúsenosti však hovorím, že až keď po dlhšom čase odhalíte jej podstatu a hlbší zmysel úžasne vás obohatí a pomôže pri osobnom raste. Príďte to zažiť!