„Mám pre vás zlé správy. Ľad vo fjorde je ešte stále príliš hrubý, ľadoborec ho nedokáže rozbiť, nebudeme môcť ísť na Utøyu.“
Veľká symbolika, pomyslela som si. Po tom všetkom, čo sa na Utøyi odohralo sa zdá, že ho ten ľad chce chrániť. Opak je pravdou, bol to naozaj iba rozmar počasia. Utøya dnes hostí Memorial and learning centre Hegnhuset, ktoré je nielen architektonickým skvostom, ale aj miestom otvárajúcim svoje brány na vzdanie úcty a pietnej spomienky ľuďom, ktorí zomreli alebo boli zranení počas teroristického útoku v roku 2011. Je zároveň tréningovým a vzdelávacím miestom pre mladých ľudí dozvedajúcich sa o dôležitosti demokracie či ochrany ľudských práv.
Počas Breivikovho útoku bolo na ostrove 564 ľudí. Budovu Hegnhuset podopiera 69 pilierov – presný počet obetí tejto masakry a tiež 495 menších podpier vyjadrujúcich počet ľudí, ktorí prežili, ale odniesli si zranenia. Fyzické a psychické, ktoré si zrejme ponesú celým životom.
Tréning „Youth work against violent radicalisation – The role of democratic competences“ sa mal odohrávať na Utøyi. Nestalo sa tak, no prichýlil nás hotel, ktorý počas útoku poskytol útočisko pre ľudí utekajúcich z ostrova po útoku ale tiež rodičom či príbuzným hľadajúcich členov svojej rodiny.
Jedna z tréneriek hovorila s veľkým rešpektom o tom, ako si Nóri uchovávajú úctu a vieru v ľudské práva. Táto veta prišla po tom, ako sa jeden z účastníkov spýtal na to, či je správne, aby bol Breivik väznený vo vysoko nadštandardnom väzení, kde má viaceré vymoženosti, ktoré mu zabezpečujú komfort. Podľa nej a prieskumov, ktoré medzi Nórmi po útoku realizovali, si väzni rovnako zaslúžia ľudské práva. Nórsko si napriek tomu, čo sa stalo chce udržať povesť krajiny, ktorá stavia na láske a spravodlivosti, ktoré majú zahŕňať každého človeka. Tesne po teroristickom útoku viaceré médiá priniesli videá a fotografie reakcií nórskeho obyvateľstva na to, čo sa odohralo – „Bol to hrozný teroristický čin a Nórsko odpovedá láskou.“ Paradoxne tvrdia, že je potreba ešte väčšej otvorenosti a súdržnosti. Tento čin zapríčinil napríklad aj to, že sa mladí ľudia začali oveľa viac zapájať do verejného života a zaujímať sa o politické dianie. Samozrejme, že vznikla obrovská debata o tom, akým spôsobom by mali médiá zobrazovať túto tragédiu – mali by sa zamerať na obete? Na útočníka? Dávať mu pozornosť? Zaoberať sa vnútornými pohnútkami, ktoré človeka vedú k uskutočneniu teroristického útoku? Či tým, aký vplyv má spoločnosť, rodinné zázemie, škola či okruh priateľov na budovanie identity a osobnosti mladého človeka, ktorý raz v budúcnosti môže takýto útok spáchať?
Máme analyzovať človeka ako jednotlivca? Máme sledovať detaily jeho života? Máme ho oslovovať menom a tým mu dávať ľudskú tvár alebo ho volať útočník, lebo si meno nezaslúži? Alebo sa máme s mladými ľuďmi rozprávať na témy ako demokracia, sloboda, systém spravodlivosti či ochrana ľudských práv?
(Nielen) o to posledné nám počas tréningu šlo. Tréning spoluorganizovali tri inštitúcie IUVENTA – NA Erasmus+ pre oblasť mládeže a športu, SR – The European Wergeland Centre (medzinárodné vzdelávacie stredisko, ktoré je zriadené Radou Európy špecificky na riešenie ľudsko –právnej problematiky) – NA Erasmus +, Nórsko “Aktiv Ungdom” a stretlo sa tam 24 ľudí (12 krajín, 6 ľudia zo Slovenska), ktorí sa venujú práci s mládežou.
Mládež ulice verí, že by sme mali prepájať mosty – sme za to ako sociálni pracovníci a pracovníčky zodpovední a je to naša spoločenská úloha. Mladí ľudia, ktorí sú ovplyvnení radikalizáciou, ale stále stoja na križovatke, kedy sa rozhodujú, ktorým smerom sa vydať by mali byť tými, ktorí by nás, pracovníkov a pracovníčky s mládežou mali zaujímať, aby sme im vedeli ponúknuť alternatívu. Alternatívu, ako tráviť voľný čas tak, aby neubližovali sebe ani iným. Alternatívu k názorom, ktoré nie sú v súlade s ochranou ľudských práv. Poskytnúť im bezpečné prostredie, miesto, kde môžu patriť, kde sa cítia docenení, kde sú podporované ich nápady a kde môžu vyjadrovať svoje potreby, sny a túžby. Na Slovensku je práca s touto cieľovou skupinou, ktorá už nejakým spôsobom „pričuchla“ k radikálnemu svetu ešte stále novinka. Získať inšpirácie a dobrú prax zo zahraničia je preto viac než vítané.
Tréning priniesol zážitkové a neformálne aktivity, ktoré sa dajú ľahko aplikovať pri práci s mládežou alebo počas tréningov ďalších pracovníkov a pracovníčok s mládežou. Všetky nám dali možnosť, ako otvoriť s mladými ľuďmi dialóg na kontroverzné otázky, rozvíjať kritické myslenie, podporovať u mladých ľudí ich aktívnu participáciu v komunitách či spoločnosti.
Na tréningoch sa vždy naučíte alebo si zažijete rôzne metódy, konkrétne aktivity či techniky, ktoré poukazujú na istú tému, majú vás niečo naučiť, niečím si prejsť. Dostanete manuál alebo si zapíšete poznámky a niekedy v budúcnosti sa k tomu môžete vrátiť. Takýmto spôsobom sme otvorili tému kontroverzných tém – teda tých, ktoré polarizujú názory, vyvolávajú emócie a nútia nás vybrať si stranu. Alebo sme zažili simuláciu, kde sme vytvorili fiktívne mesto Sleepyville, kde práve prebiehalo referendum či v ňom postaviť mešitu alebo nie. Pri tom, ako sme sa vžívali do rolí a „hádali sa“, upevňovali si postavenie, aby sme presadili svoj postoj sme úplne zabudli, že život v meste prebieha aj ďalej a, že nie všetko sa točí „len okolo toho, čo my osobne pokladáme za dôležité“. Takýmto spôsobom sme prehliadli šikanu mladého človeka alebo „fake news“, ktoré prinášali médiá.
Čo si však do poznámok nezapíšete je možnosť hovoriť, myslieť, cítiť sa bezpečne, zdieľať, byť súčasťou skupiny, zažiť pocit, že niekam patrím, že sa niekto zaujíma o moje postrehy a že som prijatá. Že žiaden postreh či názor nie je hlúpy, je skôr priestorom na dialóg.
Ak atmosféru, ktorá vznikla pri tréningu dokážeme preniesť aj do práce s mládežou, tak by mohla vzniknúť cesta ako vytvárať alternatívu pre mladých ľudí, ktorí stoja na križovatke a rozhodujú sa, ktorým smerom sa vydať.
Karina Andrášiková
Programová koordinátorka a terénna sociálna pracovníčka
